Junko Tabei vystúpila na Mount Everest

Junko Tabei a japonská ženská expedícia na Mount Evereste v roku 1975

Dňa 16. mája 1975 dosiahla japonská horolezkyňa Junko Tabei vrchol Mount Everestu ako členka japonskej ženskej expedície. Výstup na najvyššiu horu sveta v Himalájach, na hranici medzi Nepálom a Tibetom, mal v tom čase osobitnú váhu aj preto, že od prvého zaznamenaného výstupu Edmunda Hillaryho a Tenzinga Norgaya z 29. mája 1953 uplynulo 22 rokov. Everest sa vtedy bežne uvádzal s výškou 8 848 metrov nad morom, hoci neskoršie merania priniesli spresnenia.

Tabein vrcholový deň nebol len príbehom jednotlivkyne, ale aj výsledkom dlhého kolektívneho úsilia. Japonská ženská expedícia na Everest vznikla v čase, keď sa účasť žien v medzinárodnom vysokohorskom horolezectve postupne rozširovala, no stále narážala na obmedzené príležitosti, financovanie aj pochybnosti o tom, komu takýto druh výprav „patrí“. Zorganizovať pokus o Everest v 70. rokoch znamenalo zaistiť výstroj, dopravu, kyslík, zásoby, nosičskú podporu a postup cez sériu výškových táborov v prostredí, kde o výsledku nerozhodovala len fyzická pripravenosť, ale aj počasie, stav trasy a schopnosť reagovať na rýchlo sa meniace podmienky.

Práve logistika bola jednou z hlavných skúšok každej himalájskej expedície. Cesta k vrcholu neviedla priamo, ale po etapách, ktoré si vyžadovali opakované presuny vybavenia a vytváranie zázemia vo vysokej nadmorskej výške. Každý ďalší tábor znamenal viac práce, väčšiu záťaž a zároveň menší priestor na chybu. V takomto prostredí sa vrcholový pokus vždy pohyboval na hrane medzi pokračovaním a nevyhnutným obratom späť. Rozhodnutia neboli symbolické, ale praktické: či sa podarí obnoviť sily, či zostane dosť zásob a podpory, či sa zhorší počasie a či telo zvládne ďalší postup.

Tabei postupovala hore v rámci expedície, ktorá musela zvládnuť všetky tieto požiadavky v horskom teréne považovanom za jeden z najnáročnejších na svete. Everest leží v časti Himalájí, kde sa stretáva výška, chlad, vietor a nestabilita snehu s nevyhnutnosťou presného načasovania. Aj pri dobre pripravenej výprave nemožno od seba oddeliť vrcholový úspech od práce celého tímu. Horolezec sa na vrchol dostáva vďaka vlastnému výkonu, ale aj vďaka trase, ktorá bola pripravená, táborom, ktoré držia, a podpore, ktorá umožňuje pokračovať v zóne, kde je každý pohyb náročnejší než nižšie na hore.

Keď Junko Tabei 16. mája 1975 vystúpila na vrchol, jej meno sa okamžite zapísalo do dejín Everestu. Stala sa prvou ženou, o ktorej sa všeobecne uvádza, že dosiahla najvyšší bod hory. Táto skutočnosť mala význam pre samotné dejiny horolezectva, pretože doplnila časovú os výstupov na Everest o nový medzník. Zároveň však ukázala aj niečo širšie: vrcholové horolezectvo už nebolo možné opisovať iba cez úzky okruh dovtedy najznámejších mužských mien a expedícií.

Je dôležité všimnúť si, že Tabein výstup neprišiel ako izolovaná epizóda mimo existujúcich horolezeckých štruktúr. Naopak, bol pevne zasadený do sveta organizovaných expedícií, klubov, príprav a medzinárodného záujmu o Himaláje. To je jeden z dôvodov, prečo sa jej úspech v historických prehľadoch vracia tak často. Nie je len príbehom „prekážky prekonanej jednotlivcom“, ale aj príkladom toho, ako prístup k veľkým výpravám závisel od sietí podpory, inštitúcií a možnosti vôbec sa do takej expedície dostať.

Porovnanie s rokom 1953 pritom vzniká prirodzene. Výstup Hillaryho a Norgaya zostáva prvým zaznamenaným výstupom na Everest a základným bodom v dejinách hory. Tabein úspech na tento príbeh nadviazal o viac než dve desaťročia neskôr a ukázal, ako sa počas toho času zmenilo aj zloženie tých, ktorí sa pokúšali o najvyššie ciele himalájskeho horolezectva. Nešlo o to nahradiť skoršie výkony, ale rozšíriť predstavu o tom, kto môže byť súčasťou tejto histórie.

Prečo je to stále dôležité

Výstup Junko Tabei zostáva dôležitý predovšetkým ako presne datovateľný a overiteľný bod v dejinách horolezectva. V záznamoch o expedíciách na Everest je 16. máj 1975 jedným z dátumov, ktoré sa pravidelne pripomínajú, pretože spájajú individuálny výkon s fungovaním celej výpravy. To z neho robí viac než len osobný úspech: je to udalosť, ktorá patrí do širších dejín organizovaného vysokohorského lezenia.

Rovnako dôležité je miesto tejto udalosti v dejinách postavenia žien v športe a prieskume extrémneho prostredia. Tabein vrchol sa často používa ako príklad toho, ako sa v 20. storočí postupne rozširoval prístup žien k aktivitám, ktoré boli dlho chápané ako výlučne mužské. Pri tejto interpretácii je však užitočné nezostať len pri symbole. Za úspechom stála reálna výprava, reálna príprava a reálne zvládnutie podmienok na hore, nie abstraktné gesto.

Aj preto je Junko Tabei v medzinárodnej pamäti prítomná nielen ako „prvá žena na Evereste“, ale aj ako horolezkyňa, ktorej výkon zmenil spôsob, akým sa rozpráva o účasti žien v elitnom horolezectve. Jej výstup sa stal trvalým referenčným bodom, ku ktorému sa vracajú horolezecké dejiny, múzejné zbierky aj populárne prehľady o Evereste. Pripomína, že veľké historické míľniky vznikajú tam, kde sa stretnú schopnosti jednotlivca, kolektívna organizácia a príležitosť dostať sa na miesto, kde sa o takomto úspechu vôbec dá rozhodnúť.

Príbeh z 16. mája 1975 tak zostáva dôležitý nielen pre dejiny jednej hory, ale aj pre širšie chápanie toho, ako sa menili hranice účasti v medzinárodnom športe a expedíciách. Tabeiin výstup sa zapísal do histórie Everestu, no zároveň otvoril trvácny priestor na presnejšie rozprávanie o tom, kto všetko patril — a mohol patriť — do sveta najnáročnejších výprav.