USS Nautilus vstúpila do služby amerického námorníctva

Dňa 30. septembra 1954 zaradilo americké námorníctvo v Grotone v štáte Connecticut do služby USS *Nautilus* (SSN-571), ponorku, ktorá predstavovala zásadnú zmenu v tom, ako mohli podmorské plavidlá fungovať. Nešlo len o prijatie ďalšej novej lode. Námorníctvo tým formálne prijalo do operačnej služby systém pohonu, ktorý sa mal ešte len osvedčiť v každodennom nasadení: jadrový reaktor určený pre dlhodobý pohyb pod hladinou bez závislosti od bežného cyklu dieselových motorov a batérií.

Hranice diesel-elektrických člnov

Do polovice 20. storočia boli ponorky síce schopné plávať pod vodou, no ich praktické možnosti boli obmedzené. Diesel-elektrické plavidlá museli pravidelne vyplávať bližšie k hladine alebo sa vynoriť, aby dobili batérie a mohli pokračovať v plavbe. To znamenalo nielen technické obmedzenie, ale aj taktickú slabinu. Ponorka, ktorá musí prerušovať utajené podhladinové operácie, je menej pružná a zraniteľnejšia.

Práve túto hranicu mal *Nautilus* prekročiť. Loď postavila divízia Electric Boat spoločnosti General Dynamics v Grotone a jej pohon zabezpečoval tlakovodný reaktor S2W vyvinutý pre námorné použitie v spolupráci s Westinghouse a americkou Komisiou pre atómovú energiu. Za týmto technickým úspechom však nestála len jedna továreň či jeden návrh. Išlo o spojenie priemyslu, štátu, vojenského plánovania a nového typu odbornej prípravy posádok.

Rickover a nový druh pohonu

Dôležitou postavou tohto procesu bol Hyman G. Rickover, dôstojník, ktorý zohral ústrednú úlohu pri rozvoji námorných reaktorov. Rickover presadzoval vysoké nároky na technickú disciplínu, kontrolu a výcvik. V čase, keď sa *Nautilus* pripravoval na službu, nešlo iba o to, či bude reaktor fungovať v laboratóriu alebo pri skúškach. Bolo potrebné dokázať, že takýto systém môže spoľahlivo fungovať na lodi zaradenej do flotily, s reálnou posádkou, prevádzkovými postupmi a zodpovednosťou velenia.

Samotnému zaradeniu do služby predchádzalo spustenie lode na vodu 21. januára 1954, takisto v Grotone. Sponzorkou pri tejto príležitosti bola Mamie Eisenhower, manželka prezidenta Dwighta D. Eisenhowera. Takéto ceremónie sú často vnímané ako symbolické momenty, no pri *Nautile* symbolika presahovala bežný rámec. Spojenie prezidentskej rodiny, námorníctva a atómovej technológie ukazovalo, že projekt mal význam ďaleko za hranicami jedného programu stavby lodí.

Spustenie na vodu a potom zaradenie

Pri slávnostnom zaradení 30. septembra 1954 sa teda uzatvorila jedna fáza vývoja a začala sa druhá, náročnejšia. V lodenici bolo možné postaviť experimentálnu alebo výnimočnú loď. Oveľa ťažšie bolo premeniť novú technológiu na bežnú súčasť námorných síl. Námorníctvo týmto krokom riskovalo svoju povesť aj zdroje. Ak by sa ukázalo, že reaktorový pohon je príliš zložitý, nespoľahlivý alebo náročný na obsluhu, prechod od diesel-elektrických ponoriek mohol byť spomalený alebo spochybnený.

Prvé mesiace po zaradení boli preto pozorne sledované. Rozhodujúce nebolo iba to, že loď existovala, ale to, či dokáže plniť to, čo jej konštruktéri a podporovatelia sľubovali. Odpoveď prišla pomerne rýchlo. Dňa 17. januára 1955 vyslal *Nautilus* po vyplávaní z New Londonu v Connecticute slávnu správu: „Underway on nuclear power.“ Táto krátka veta sa stala zhrnutím celej zmeny. Znamenala, že ponorka sa nepohybuje pomocou doplnkového experimentu, ale že jadrový pohon sa stal praktickou realitou na mori.

Plavba na jadrový pohon

Význam *Nautilu* sa naplno ukázal aj neskôr. Dňa 3. augusta 1958 dokončil počas operácie Sunshine ponorený prechod pod severným pólom. Tento výkon bol technický aj navigačný míľnik. Ukázal, že jadrovo poháňaná ponorka môže operovať v oblastiach a spôsobom, ktoré boli pre predchádzajúce generácie plavidiel len ťažko predstaviteľné. Pre studenú vojnu to malo strategické dôsledky, pretože dlhodobý skrytý pohyb pod hladinou výrazne rozšíril možnosti nasadenia ponoriek.

Napriek tomu je už samotný dátum zaradenia do služby dôležitý sám osebe. Práve vtedy sa technický projekt zmenil na prijatú súčasť ozbrojených síl. Tento moment neznamenal, že všetky otázky boli vyriešené. Znamenal však, že americké námorníctvo bolo ochotné staviť na nový model prevádzky, údržby a výcviku. Jadrová ponorka nevyžadovala len nový trup a nový pohon, ale aj nový systém dohľadu, kvalifikácie personálu a velenia.

Prečo je to stále dôležité

Zaradenie *Nautilu* do služby sa často pripomína preto, že predstavovalo okamih, keď sa jadrový pohon presunul z vývojového programu do prijatej flotilovej schopnosti. To je rozdiel medzi sľubom a inštitúciou. Kým dovtedy bolo možné hovoriť o výskume a skúškach, po 30. septembri 1954 bolo treba zabezpečiť, aby celý systém fungoval dlhodobo, bezpečne a opakovane.

Úspech *Nautilu* pomohol potvrdiť aj širší model, na ktorom neskôr stálo americké jadrové námorníctvo: špecializovaný výcvik reaktorového personálu, priemyselný dodávateľský reťazec, technický dohľad a prísne prevádzkové normy. Inými slovami, nešlo iba o jednu prelomovú loď, ale o overenie spôsobu, akým sa mala spravovať celá budúca flotila.

Dedičstvo *Nautilu* je viditeľné aj v samotnej povahe ponorkových operácií. Jadrový pohon urýchlil prechod k dlhodobým hliadkam v ponorení a premenil predstavu o tom, kde a ako môžu ponorky pôsobiť. V podmienkach studenej vojny to znamenalo novú vrstvu námornej stratégie, založenú na vytrvalosti, dosahu a utajení.

Keď si dnes historici pripomínajú 30. september 1954 v Grotone, nevidia iba ceremoniál pri prijatí novej lode. Vidia okamih, keď sa technická novinka stala operačným záväzkom. *Nautilus* tým otvoril cestu k ére, v ktorej sa jadrový pohon stal určujúcim prvkom podmorskej služby a jedným z najvýznamnejších technologických posunov v dejinách námorníctva 20. storočia.