Začalo sa vytesávanie Mount Rushmore

Dňa 4. októbra 1927 sa v pohorí Black Hills v Južnej Dakote oficiálne začali práce na vytesávaní pamätníka Mount Rushmore. Na slávnostnom otvorení sa zúčastnil aj prezident Calvin Coolidge a projekt, ktorý viedol sochár Gutzon Borglum, vstúpil do svojej najviditeľnejšej fázy: premeny žulovej horskej steny na monument so štyrmi prezidentskými podobizňami. To, čo dnes pôsobí ako pevná súčasť americkej verejnej pamäti, bolo vtedy ešte len odvážnym zámerom spájajúcim umenie, techniku, turistický rozvoj a štátnu podporu.

Od regionálneho nápadu k celoštátnej slávnosti

Myšlienka veľkého pamätníka v Black Hills nevznikla priamo u Borgluma. Významnú úlohu zohral historik Doane Robinson, ktorý už skôr presadzoval vznik monumentu, ktorý by do Južnej Dakoty prilákal návštevníkov. Jeho pôvodná predstava smerovala k veľkolepému dielu vytesanému do skaly, ktoré by upútalo pozornosť ďaleko za hranicami štátu. V čase, keď sa automobilová turistika v Spojených štátoch rozvíjala a jednotlivé štáty hľadali spôsoby, ako sa zviditeľniť, mala takáto myšlienka aj hospodársky rozmer.

Keď sa vedenia projektu ujal Gutzon Borglum, návrh dostal konkrétnejšiu podobu aj ambicióznejší výtvarný smer. Borglum neplánoval malé reliéfy ani nenápadnú pamiatku. Predstavoval si monumentálny zásah do horského masívu, ktorý by z diaľky jasne pôsobil ako národný pamätník. Nakoniec boli vybrané štyri postavy: George Washington, Thomas Jefferson, Abraham Lincoln a Theodore Roosevelt. Tieto mená mali stelesňovať vznik štátu, jeho územný rast, zachovanie Únie a rozvoj federálnej moci v modernej ére.

Štyria prezidenti v žule

Samotné začatie prác však neznamenalo, že úspech bol istý. Vytesať obrovské tváre do strmej žulovej steny znamenalo čeliť presným technickým aj organizačným problémom. Hora nebola neutrálnym podstavcom, ktorý by sa dal ľubovoľne prispôsobiť. Tvar skaly, jej kvalita, prístup k pracovisku aj bezpečnosť robotníkov určovali, čo je vôbec možné. Borglum a jeho tím museli prácu plánovať v mierke, aká bola pre verejné sochárstvo neobvyklá.

Pri takomto projekte zohrávala dôležitú úlohu kombinácia remesla a inžinierskych metód. Veľká časť horniny sa neodstraňovala jemným sekaním, ale pomocou odstrelov a ďalších postupov určených na rýchle ubúdanie materiálu. Až po odstránení veľkých častí skaly nasledovalo presnejšie tvarovanie detailov. To všetko si vyžadovalo stálu koordináciu medzi návrhom, meraním a prácou priamo na skalnej stene. Pamätník tak nevznikal len ako umelecké dielo, ale aj ako stavebný a technický podnik.

Práca na horskom svahu

Projekt mal zároveň silnú verejnú a politickú dimenziu. Účasť prezidenta Coolidgea na slávnosti 4. októbra 1927 potvrdzovala, že nejde iba o regionálnu atrakciu, ale o dielo s federálnou viditeľnosťou. Štátna podpora, verejné financovanie a symbolická účasť najvyšších predstaviteľov pomáhali premieniť zámer na národný pamätník. Takéto monumenty nevznikajú len z rozhodnutia umelca; vznikajú aj preto, že inštitúcie prijmú určitú predstavu o tom, čo má byť verejne pripomínané.

Výber štyroch prezidentov preto nebol iba dekoratívny. Každá postava niesla určitý výklad amerických dejín. Washington predstavoval založenie republiky, Jefferson sa spájal s rozšírením krajiny, Lincoln s jej udržaním počas občianskej vojny a Roosevelt s reformami a rastúcou medzinárodnou úlohou Spojených štátov na prelome 19. a 20. storočia. Mount Rushmore tak od začiatku nebol len skalným portrétom štyroch mužov, ale aj vyjadrením toho, ktoré línie národného príbehu mali byť vyzdvihnuté.

Pamätník a Black Hills

Práce pokračovali ešte mnoho rokov. Postup nebol priamy ani úplne podľa pôvodných predstáv. Monument sa napokon dokončoval v menšom rozsahu, než sa pôvodne navrhovalo. Keď sa projekt v roku 1941 skončil, Borglum už nežil a od myšlienky zobraziť celé horné časti tiel sa upustilo. To, čo dnes návštevníci považujú za hotové dielo, je teda zároveň výsledkom kompromisov daných financiami, časom, technickými možnosťami a okolnosťami vedenia projektu.

Mount Rushmore sa medzičasom stal jedným z najznámejších pamätníkov v Spojených štátoch. Jeho známosť však nie je len dôsledkom veľkosti a nápadnosti. Je to aj dôsledok toho, že spája viacero vrstiev americkej histórie: predstavu o národnom príbehu, federálnu podporu verejných diel, rozvoj cestovného ruchu aj otázku, komu patria symbolické priestory krajiny.

Prečo je to stále dôležité

Začiatok vytesávania Mount Rushmore je dôležitý aj dnes, pretože ukazuje, ako sa verejná pamäť vytvára prostredníctvom veľkých občianskych projektov. Pamätníky nepôsobia len ako pripomienka minulosti; zároveň vyberajú, ktoré postavy a ktoré udalosti dostanú trvalé miesto vo verejnom priestore. Prípad Mount Rushmore je preto užitočný pri skúmaní toho, ako vlády, umelci a podporovatelia spoločne formujú oficiálne historické rozprávanie.

Rovnako dôležitá je aj jeho technická a inštitucionálna stránka. Pamätník spája sochárstvo, inžinierstvo, financovanie a turistickú propagáciu do jedného projektu, ktorý mal regionálne aj celoštátne ciele. Ukazuje, že monument nie je iba výsledkom umeleckého nápadu, ale aj práce úradov, rozpočtov, plánovania a dlhodobého verejného záujmu.

Zároveň však miesto zostáva historicky citlivé. Mount Rushmore stojí v Black Hills, oblasti úzko spojenej s dejinami Lakotov a s dlhodobými spor­mi o pôdu a jej vlastníctvo. Preto sa o pamätníku nehovorí len ako o známom symbole, ale aj ako o súčasti širšej diskusie o pripomínaní minulosti, o verejných pamätníkoch a o vytláčaní pôvodných obyvateľov z ich území. Aj to je dôvod, prečo dátum 4. októbra 1927 nepredstavuje len začiatok technicky náročnej stavby, ale aj začiatok príbehu, ktorý sa dodnes interpretuje z viacerých uhlov.

Práve v tom spočíva trvalý význam tohto momentu. Začiatok prác na Mount Rushmore neukazuje iba, čo ľudia dokázali vytesať do skaly, ale aj to, ako spoločnosti premieňajú krajinu na nositeľa pamäti, identity a sporu.