Zahrajte si relaxačné 3D puzzle online priamo v prehliadači. Bez sťahovania — stačí si vybrať obrázok a začať skladať.
Načítava sa...
Hillary a Tenzing Norgay na vrchole Mount Everestu
Najvyšší vrch sveta nezdolala jediná chvíľa odvahy. Rozhodli aj predchádzajúce neúspechy, trasa a načasovanie.
Hillary a Tenzing Norgay po úspešnom výstupe na Mount Everest v roku 1953
Dňa 29. mája 1953 dosiahli Edmund Hillary a Tenzing Norgay vrchol Mount Everestu v Himalájach ako členovia britskej expedície vedenej Johnom Huntom. Tento okamih sa často opisuje ako veľké víťazstvo ľudskej vytrvalosti, no v skutočnosti bol výsledkom dlhého reťazca prieskumov, neúspešných pokusov, organizačných rozhodnutí a starostlivého pohybu vo výške, kde sa každá chyba mohla rýchlo stať osudnou.
Everest leží na hranici medzi Nepálom a Tibetom a už desaťročia pred rokom 1953 priťahoval pozornosť horolezcov, geografov aj verejnosti. Predchádzajúce britské výpravy sa k nemu dostávali najmä zo severu, cez Tibet. K známym, ale tragicky nedokončeným kapitolám patrila expedícia z roku 1924, počas ktorej zahynuli George Mallory a Andrew Irvine. Otázka, ako vysoko sa vtedy dostali, zostala predmetom záujmu, no potvrdený výstup na vrchol z toho nevzišiel.
Podmienky sa zmenili až po otvorení prístupu z nepálskej strany. Prieskum v roku 1951 ukázal, že južná cesta môže byť schodná. Dôležité boli aj švajčiarske expedície z roku 1952, ktoré na tejto trase získali ďalšie skúsenosti. Tenzing Norgay sa ich zúčastnil, takže do britskej výpravy z roku 1953 nevstupoval ako nováčik, ale ako vysoko skúsený himalájsky horolezec s priamou znalosťou terénu a podmienok.
Huntova expedícia nebola založená na jedinom odvážnom útoku na vrchol. Išlo o rozsiahlu organizovanú operáciu s budovaním táborov, prenášaním nákladu, postupným aklimatizačným výstupom a plánovaním používania kyslíka. Vo výškach nad 8 000 metrov, v takzvanej zóne smrti, sa aj jednoduché úkony menia na pomalú a vyčerpávajúcu činnosť. Tam nestačí iba technická schopnosť liezť; rozhodujú aj zásoby, počasie, tempo a schopnosť tímu dostať ľudí aj výstroj do správneho bodu v správnom čase.
Výprava postupovala po trase cez South Col, vysoké sedlo na južnej strane hory. Každý ďalší tábor znamenal viac úsilia a zároveň väčšiu závislosť od toho, čo bolo pripravené nižšie. Keď sa výprava dostala do záverečnej fázy, bolo jasné, že príležitosť na úspešný vrcholový útok bude úzka. Počasie v tejto časti Himalájí neponúka dlhé stabilné okná a všetko záviselo od správneho načasovania.
Prvú vážnu vrcholovú snahu v závere expedície podnikli 28. mája 1953 Tom Bourdillon a Charles Evans. Dostali sa vysoko, no pod vrcholom sa museli obrátiť späť. Aj keď ich pokus zlyhal len tesne pod cieľom, pre celú expedíciu to bol dôležitý a zároveň znepokojujúci moment. Čas sa krátil, zásoby boli obmedzené a bolo zrejmé, že ďalší pokus nemusí prísť automaticky. Neúspech neznamenal len sklamanie, ale aj zvýšený tlak na ďalšiu dvojicu.
Touto dvojicou sa stali Edmund Hillary z Nového Zélandu a Tenzing Norgay. Ich úloha nebola jednoduchým pokračovaním predchádzajúceho pokusu. Museli vyraziť z vysokého tábora do extrémnej nadmorskej výšky s vedomím, že úspech závisí od toho, či vydrží kyslíkové vybavenie, či zostane trasa priechodná a či si udržia dostatok síl aj na návrat. Pri výstupe na Everest totiž vrchol nie je skutočným koncom cesty. Výstup má význam iba vtedy, ak sa horolezci dokážu bezpečne dostať späť.
Dňa 29. mája sa im podarilo vystúpiť na najvyšší bod hory. Ich dosiahnutie vrcholu sa stalo potvrdeným medzníkom v dejinách horolezectva. Z hľadiska historického opisu je podstatné hovoriť o spoločnom výstupe Hillaryho a Tenzinga. Otázky neskorších sporov o poradie alebo rozdelenie zásluh treba posudzovať opatrne a podľa dobových záznamov a účastníckych svedectiev, nie podľa neskorších zjednodušených predstáv.
Rovnako dôležitý ako samotné dosiahnutie vrcholu bol zostup. Vo vysokej nadmorskej výške mohla únava, zmena počasia alebo technický problém zmeniť úspech na tragédiu. Až návrat s overiteľnou správou o tom, čo sa stalo vo výške nad 8 000 metrov, urobil z ich výstupu uznanú historickú udalosť. Význam mala aj dokumentácia expedície, ktorá umožnila, aby sa správa o úspechu rýchlo rozšírila do sveta.
Verejná odozva v roku 1953 bola mimoriadna. Everest bol už dávno symbolom geografickej a fyzickej hranice a potvrdenie, že na jeho vrchole stáli ľudia, malo veľký medzinárodný ohlas. No za týmto symbolom stála menej nápadná realita: roky príprav, skúsenosti z predchádzajúcich neúspechov, práca nosičov a podporných členov expedície, výber vrcholových tímov a séria rozhodnutí, ktoré bolo treba urobiť ďaleko pod samotným vrcholom.
Tenzing Norgay neskôr opísal svoj pohľad na výstup v knihe *Tiger of the Snows*, vydanej v roku 1955. Aj vďaka takýmto svedectvám sa výstup nestal iba jednou stručnou správou o športovom výkone, ale aj súčasťou širšieho rozprávania o tom, ako sa v polovici 20. storočia menilo himalájske horolezectvo.
Výstup z 29. mája 1953 zostáva dôležitý aj preto, že ukazuje, ako veľmi závisí vysokohorské horolezectvo od logistiky a tímovej organizácie. Nešlo len o dvoch ľudí v posledných stovkách výškových metrov, ale o celý systém táborov, presunu nákladu, aklimatizácie a plánovania kyslíka. Tento model sa stal referenčným bodom pre ďalšie expedície vo veľkých výškach.
Udalosť zároveň výrazne ovplyvnila to, ako si verejnosť predstavuje himalájske expedície. Fotografie, novinové správy, memoáre a neskoršie rozprávania vytvorili obraz Everestu ako miesta krajného rizika, ale aj starostlivej prípravy. Mnohé neskoršie výpravy boli vnímané práve cez porovnanie s rokom 1953.
Výstup Hillaryho a Tenzinga je tiež trvalou pripomienkou toho, že veľké objaviteľské a športové úspechy bývajú spoločným dielom. Historici aj čitatelia sa k tejto udalosti vracajú nielen kvôli otázke, kto stál na vrchole, ale aj kvôli tomu, ako sa prideľuje uznanie v tímových výkonoch, kde výsledok závisí od mnohých ľudí, z ktorých nie všetci zostanú rovnako viditeľní.
Práve preto sa príbeh Everestu z roku 1953 nezužuje na jediný slávny okamih. Je to príbeh o tom, ako sa cesta na vrchol skladala z rokov hľadania trasy, z pokusov, ktoré zlyhali tesne pred cieľom, a z rozhodnutí prijímaných v prostredí, kde bolo málo priestoru na omyl.
Edmund Hillary a Tenzing Norgay v ten deň úspešne vystúpili na vrchol Mount Everestu. Išlo o súčasť britskej expedície z roku 1953 pod vedením Johna Hunta.
Expedíciu viedol plukovník John Hunt. Hillary a Tenzing boli dvojica, ktorá nakoniec dosiahla vrchol.
Expedícia využila trasu cez South Col z Nepálu. Opierala sa o prieskum z roku 1951 a o skúsenosti z švajčiarskych expedícií v roku 1952.
28. mája 1953 sa Tom Bourdillon a Charles Evans pokúsili o vrchol, ale otočili sa späť pod vrcholom. Tým sa možnosti expedície zúžili pred ďalším pokusom Hillaryho a Tenzinga.
Neposkladal si len obraz slávneho výstupu, ale aj moment, za ktorým stáli roky príprav, predchádzajúcich pokusov a rozhodovania vo veľkej výprave.
Vrchol Everestu sa často pamätá ako jediný okamih, no v skutočnosti bol výsledkom dlhého reťazca prieskumov, neúspechov a organizačných rozhodnutí. Práve preto sa rok 1953 dodnes spomína aj ako príklad toho, ako v extrémnych podmienkach rozhodujú logistika, výber tímu a načasovanie rovnako ako samotný výkon pri výstupe. Otázka zásluh navyše ukazuje, že takéto úspechy bývajú verejne zjednodušené, hoci vznikajú kolektívnou prácou mnohých ľudí.
Deň pred úspešným výstupom, 28. mája 1953, sa Tom Bourdillon a Charles Evans otočili späť pod vrcholom po skoršom pokuse.